Dnes krátko o úspechoch slovenského zdravotníctva. Ale najprv ranná (5:25) fotka Červeného mosta – železničný most cestou na železnú studničku.
Pýtate sa, čo som robil tak skoro ráno na Železnej studničke? Vari som si len nebol zabehať? Nuž, práve naopak. Už asi mesiac (od toho nešťastného maľovania) ma bolia kolená. Raz ľavé, teraz zase pravé. Nie je to príšerná bolesť, že by som nemohol chodiť, ale „cítim“ ho. A tak som sa vybral k ortopédovi. Po skúsenostiach z konca zimy som vedel, že treba dojsť skoro ráno. No na moje prekvapenie, o 5:30 stála pred budovou nemocnice kopa dôchodcov. „Idete k ortopédovi? Ste 14. v poradí,“ oznámila mi jedna pani. „Veď ale berie len 10, nie?“ čudujem sa.
Keď som tam chodil minule, toľko ľudí tam zase nebolo. Okolo piatej sme tam boli tak traja, väčšina sa trúsila medzi 6 – 7. Dôchodcovia asi viac makajú na záhradkách, tak ich viac bolia kosti. Respektíve keď je už vonku skorej vidno, nechce sa im spať.
No a tak si to predstavte, stačilo iba prísť do areálu nemocnice a hneď som bol vyliečený. To máme skvelé zdravotníctvo, nie? Čakať od pol šiestej do dvanástej aby mi doktor povedal, že ma aj tak nevezme, to sa mi veru nechce. Tak som to rovno vzdal.
Čo teda robiť o pol šiestej ráno? Mohol som ísť do práce, ale nakoniec som sa rozhodol, že spríjemním ráno rodinke. Zastavil som sa v Tescu, kúpil čerstvé pečivo a spravil doma krajší budíček 🙂 Problém s kolenom mi to síce nevyriešilo, ale aspoň mám lepší pocit.
