Posledný (fulltime) deň našej dovolenky vo Vysokých Tatrách. Kam nás turistická značka zavedie dnes? Ja som hlasoval za poriadnu finálnu turistiku, veď dožvie kedy najbližšie ešte budeme mať takúto príležitosť (a dobré zdravie). Kolená síce cítim, ale návleky a turistické palice mi celkom pomáhajú, tak si trúfam. Dokonca aj predpovede hlásili, že bude pekné počasie – iba poobede zvýšená oblačnosť, avšak bez dažďa. Po preštudovaní mapy a nejakých blogov a mojom prehováraní padlo teda rozhodnutie pre Kriváň (2495 m.n.m.).
Vyrážali sme relatívne neskoro, lebo sme sa ešte ráno dohadovali kam pôjdeme. Neskoro vzhľadom na to, že na Kriváň je to poriadna štreka – celkovo nejakých 7 hodín čistého času (hore-dole).
Po nudnom a dlhom šlapaní sme dorazili na Rázcestie v Krivánskom sedle (2120mnm). Zatiaľ pohoda, síce stále do kopca, ale po širokom chodníku – turisticky nenáročný terén.
Potom však nastali menšie komplikácie. Žľab je predsa len o čosik náročnejší, je potrebné trochu liezť a predierať sa cez štrbiny. Zároveň sa nám nejak strácala turistická značka, v kombinácii s turistami rozlezenými po celej šírke kopca bolo náročné držať ideálnu trasu. Nejako sme to však aj s detiskami zvládli a mohli sme pokračovať hore po hrebeni.
Druhé, väčšie problémy nastali za Malým Kriváňom. Tu už bol terén naozaj náročný, šikmé platne sa striedajú so štrkovou šutorinou, všetko v strmom kopci. Stačí jeden chybný krok a človek letí dole po riti aj niekoľko desiatok metrov. Naša celková únava a najmä množstvo ľudí, ktoré sa tade mlelo znemožňovalo normálne pokračovanie v trase. Celkovo sme vystihli asi blbý čas – tí lepší turisti už boli o takomto čase dole a kopec bol posiaty „tiežturistami“, ktorí viseli po skalách, nevedeli sa pohnúť, blokovali chodníky alebo, a čo je horšie, spúšťali neopatrným chodením po nesprávnych stopách kamene na tých dole! S jedným deckom by som si na to ešte trúfol, ale tlačiť jedno decko pred sebou, druhé ťahať za ruku a ešte počúvať manželku, že prečo jej nepomôžem, to už bolo dosť aj na mňa :-).
Rodinná rada teda rozhodla, že radšej ako skončiť vo večerných správa na TV JOJ je čestne priznať porážku a vyslať hore iba jedného zástupcu za rodinu (teda mňa). Odprevadil som ich o kúsok nižšie, kde už bol chodník v pohode, a vybehol to hore sám. Na jednej strane je to škoda, pretože sa vrátili iba cca 50 výškových metrov pred vrcholom, na strane druhej – radšej takto ako sa niekde dolámať alebo priviesť decku úplný odpor k turistike. Na kopci som presne takýchto stretal – decko visí v strede kopca, hystericky ziape, je zo strachu celé v kŕči a nevie sa pohnúť ani dole ani hore. Otecko naňho ziape rovnako hystericky kam má ísť a snaží sa ho nejako odblokovať. A okolo 10 ľudí nervózne vyčkáva, lebo upchali jediný ako – tak schodný chodník hore.
Takže na záver moja finálka a potom pár výhľadov. Kochajce se!
Cesta dole relatívne v pohode. Aj keď nám to celé trvalo nie 7 hodín ale skoro 11 (s prestávkami na vajatanie), nevadí. Sme radi, že sme to celé dali a zišli dole celí a v poriadku. Až na to, že kolená mám úplne, ale úplne v riti!
